Vtedy v Amerike (2.časť)

Autor: Marek Dulka | 8.4.2014 o 13:23 | (upravené 8.4.2014 o 16:46) Karma článku: 4,91 | Prečítané:  466x

Starý ford sa valil neznámou krajinou do miesta nášho pobytu, ktorým bolo mestečko Nags Head. Všadeprítomná tma mi nedovoľovala kochať sa okolitým svetom a jazyková bariéra mi zasa bránila zapojiť sa do rozhovoru Jerryho a Majky. Tak som sa teda nechal unášať hlasom oceánu, ktorý ku mne hovoril čoraz zreteľnejšie. Po asi dvoch hodinách sme konečne dorazili na miesto. Auto sme nechali na parkovisku a vydali sa smerom k skupinke drevených budov. Ešte stále bola noc, cestu a parkovisko osvetľovali pouličné lampy, prostredie naokolo bolo plné tieňov. Naše kroky viedli k jednej z budov, ktorej dvere boli, aj napriek neskorej nočnej hodine, dokorán otvorené a vychádzalo z nich silné svetlo neónových lámp.

 

Takmer okamžite po vystúpení z auta ma prekvapilo hneď niekoľko faktov. Teplota, ktorá sa počas nočných hodín pohybovala pravidelne okolo 25 stupňov Celzia, resp. 80 stupňov Fahrenheita. Hluk, ktorý spôsoboval oceán, nachádzajúci sa od nás len niekoľko desiatok metrov, bol neustále prítomný, no nebol nepríjemný. No a úplne najviac som bol prekvapený sám zo seba. Aj napriek náročnej ceste, ktorú som prekonal, a neskorej nočnej hodine, bol môj organizmus pomerne svieži a pripravený na prieskumnú akciu. Najskôr sme si zložili veci do vopred pripraveného ubytovania, ktoré predstavoval dvojizbový bungalov nachádzajúci sa doslova na skok od pláže a oceánu, a hneď potom sme sa spoločne vybrali do tej jedinej vysvietenej budovy. Nad dverami bol nápis „The Happiest people in the world pass thru this door" ( prekl. Najšťastnejší ľudia na svete prechádzajú týmito dverami ). Iný nápis nám oznamoval, že vlastne vstupujeme do reštaurácie „Pier House Restaurant", kde sme mali nasledujúce tri mesiace stráviť väčšinu nášho času. Celí šťastní sme prešli dverami a ja som pochopil, že sme nevstúpili priamo do reštaurácie, len sme prešli akýmsi, z oboch strán otvoreným domom, ktorý bol vstupnou bránou na mólo. Okrem vstupu na mólo sa tu náchádzali aj dvere do reštaurácie, no hlavne predajňa a požičovňa rybárskych pomôcok, ktorá bola otvorená nonstop, podobne ako aj samotné mólo. Vstup na tento drevený kolos dlhý približne 230 metrov, bol spoplatnený, nezáležalo na tom, či idete chytiť svoj životný úlovok alebo na romantickú prechádzku. Pre nás, čoskoro zamestnancov majiteľa móla, bol vstup bezplatný, čo sme samozrejme okamžite využili. Vtedy, ešte silno oddaný návyku, som si zapálil cigaretu a vychutnával si pre mňa tak nádhernú chvíľku, oceán som v tom momente videl prvý krát. Mólo bolo približne päť metrov široké a na určitých úsekoch boli osadené drevené lavičky, niekedy aj stoly, tie prevažne slúžili rybárom, ktorí na móle dokázali stráviť aj celú dovolenku. Sadli sme si na jednu z lavičiek a ja ,sporadicky poťahujúc, som hľadel do diaľky na blížiaci sa východ slnka. V tej chvíli som bol presvedčený, že ho uvidím. Tma sa však plazila preč a s ňou sme sa odplazili aj my. So silne usadenou myšlienkou na slivovicu v mojej batožine, som úplne zabudol na bližiacu sa udalosť východu slnka, a prezradím, že som ho za celé leto nevidel ani jediný raz. Neskôr, už pekne „uvelebení" v našom bungalove, sme spoločne zapili šťastný príchod, dobré zdravie a nejakých pár ďalších dôvodov, z ktorých na nás padla ťarcha cestovania predchádzajúceho dňa.

IMG_1935.JPG

Po pomerne krátkom spánku, ktorý ale splnil svoju úlohu, mi bolo oznámené, že by som mal mať pohovor s manažérkou kuchyne, Ginger. Asi 60-ročná pani, vzhľadom pripomínajúca typickú slovenskú babičku, mi komunikovala množstvo informácií, ohľadom mojích povinností v práci, čo bude z mojej strany očakávať,že ak nebudem rozumieť, presuniem sa z kuchyne k umývačke riadu a bla bla bla, bla bla bla... . Keď jej monológ zakončila typickou otázkou, či som jej rozumel, začal som horlivo prikyvovať hlavou, no ona aj napriek tomu išla za Majkou a zopakovala jej všetko ešte raz s prosbou, aby mi to dôsledne preložila. Keďže od mojej prvej smeny ma delili celé dva dni voľna, rozhodol som sa využiť čas čo najlepšie. Okamžite po stretnutí s Ginger som sa hodil do šortiek a utekal na pláž ochutnať oceán. Bol slaný. Potreboval som teda zmeniť chuť, a tak som sa vybral do najbližšieho obchodu a zobral kartón piva. Musel som ukázať doklad o tom, že už som dovŕšil 21 rokov a táto požiadavka zo strany predávajúceho, nebola ani raz pri kúpe alkoholických nápojov vynechaná. Takúto prax by som zaviedol aj v našej krajine. Oceán, stále noví ľudia, prichádzajúci a odchádzajúci, pivo a veľmi silné slnko spôsobili, že moje voľné dni sa mi zdali ako hodiny a mne sa začala moja kariéra v kuchyni, v ktorej som v to leto strávil množstvo času. Niekoľko smien som síce pracoval aj so zákazníkmi a pomáhal časníčkam s nápojmi a roznosom jedla, no nakoniec som sa stal predsa len stálym členom kuchynskej posádky.

IMG_1938.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?