Vtedy v Amerike (1.časť)

Autor: Marek Dulka | 4.4.2014 o 17:06 | (upravené 5.4.2014 o 10:44) Karma článku: 6,42 | Prečítané:  818x

Nikdy som sa nepočítal medzi milovníkov „Ameriky“ a osoby, ktoré mi tento kút sveta rady vychvaľovali, som považoval za proamerickych zaslepencov. K zmene môjho postoja malo dôjsť počas leta roku 2009. Naskytla sa mi príležitosť vycestovať za „veľkú mláku“ a na vlastné oči sa presvedčiť. A tak po vybavení všetkých potrebných dokumentov, uhradení všemožných poplatkov( ktorých mimochodom nebolo málo ), som sa s dvoma kuframi a s Majkou, ktorá ma na tento pracovno-cestovný výlet naviedla ,vydal na cestu v smere Viedeň-Madrid-New York-Norfolk.

 

Pamätám sa na dni, tesne pred odletom, kedy boli moji najbližši pevne presvedčení, že sa na „Ameriku“ veľmi teším, no a mňa zatiaľ iba oblieval pot zo strachu ako to „tam“ bude, a či „tam“ vlastne v zdraví doletíme. Keď som sa so svojimi obavami zdôveril svojej spolucestujúcej a za všetko zodpovednej Majke, pokojným tónom ma ubezpečila, že sa nemám čoho báť, a taktiež povedala toto: „Marek, ti hovorím, že sa v septembri budeš zubami nechtami držať zárubne, len aby si sa nemusel vrátiť späť na rodnú hrudu.“ V tom momente ma to teda vôbec neupokojilo, a to asi aj kvôli prichádzajúcej turbulenci, ktorých sme počas letu ponad oceán zažili niekoľko. Bol to môj prvý dlhý let, a dlhý bol hlavne pre moje nohy a chrbticu. Všimol som si, že vo filmoch sú lietadlá priestranné a pohodlné dopravné prostriedky, no ja som sa pravdepodobne doteraz zúčastnil len pokusov o zápis do Guinnessovej knihy rekordov, v snahe naplniť lietadlo čo najvyšším počtom pasažierov. Podobný prvý dojem na mňa urobili a aj toalety. Zatiaľ čo televízia ukazuje miestnosť, v ktorej drsný detektív a mladá letuška počas únosu lietadla pretavujú do praxe indickú knihu lásky, ja som bol rád, že som si neocikal nohavice. Pre pochopenie, nesnažím sa kritizovať kvalitu leteckej dopravy, to nie je cieľom tohto textu, chcem len priblížiť moje dojmy z leta roku 2009.

 

Aj napriek tým niekoľkým klaustrofobickým chvíľkam, som si svoj prvý dlhý let celkom užil. Po opustení lietadla stála medzi mnou a veľkým americkým dobrodružstvom posledná prekážka, ktorou bolo imigračné oddelenie, o ktorom som, ešte pred nástupom do lietadla, stihol počuť mnoho strašidelných príbehov. Väčšinou hovorili o tom, ako vám Pán X alebo Pani Y dávajú otázky a vy im dávate odpovede, a ak sa im vaše odpovede nepáčia, pošlú vás domov. Možno neuveríte, ale na ceste z lietadla k imigračnému sa mi v hlave premietla aj presne takáto situácia. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, samozrejme som cez kontrolu prešiel bez problémov. Chlapíkovi, ktorý mi kládol otázky som rozumel tak maximálne „hello“ a ostatné odpovede mi našepkala Majka, ktorá mi po celom procese kontroly prezradila, že ten chlapík na imigračnom veľmi rýchlo odhadol moju vtedajšiu úroveň znalosti anglického jazyka a s vedomím, že ja určite rozumieť nebudem ( v čom mal ten chuligán absolútnu pravdu ), sa jej opýtal: „Mám ho pustiť alebo poslať späť?“ Ešte, že išlo len o žart a my sme sa mohli vydať na „check-in“ posledného letu z letiska JFK v New Yorku na letisko mesta Norfolk, ktoré sa nachádza v štáte Virgínia. Prídeme k pultíku, za ktorým sedí mohutná černoška s neurčitým výrazom v tvári. Dávame jej letenky, ukazujeme batožiny a dozvedáme sa, že za jednu budeme musieť doplatiť, pretože nemeníme len lietadlo, ale hlavne spoločnosť, čo zvyčajne znamená aj zmenu podmienok. Boli sme dosť zaskočení, čo však tá milá pani videla, a tak nahodila obrovský úsmev, požiadala nás, aby sme jej ešte raz ukázali naše batožiny a sama sa pustila do prebaľovania obsahov našich kufrov, aby sme nemuseli platiť za nadbytočný kus batožiny. Pravdepodobne sa nás opýtala, či môže, ale ja som bol vtedy dosť mimo a mnoho z toho čo sa stalo som sa dozvedel až z Majkinho rozprávania v lietadle. Takže som tam len tak stál a sledoval ako tá mohutná žena prekladá naše osobné veci z jednej batožiny do druhej, a až po dlhšej chvíli som pochopil o čo sa vlastne snaží, no aj tak som tam ostal stáť s pootvorenými ústami ako Michael Kelso ( That '70s Show ), neschopný akokoľvek pomôcť. Ešte aj dnes rád spomínam na túto úplne cudziu pani, ktorá mňa, ani Majku vôbec nepoznala, no aj napriek tomu sa rozhodla nám pomôcť a hlavne mne spôsobiť kultúrny šok ( v to leto, to bol jeden z mnohých) . Náš posledný letecký presun trval približne iba 45 minút, no predchádzalo mu niekoľkohodinové meškanie nášho lietadla. To bolo spôsobené veľmi zlými poveternostnými podmienkami, pobrežie Atlantického oceánu bolo v ten deň jedna veľká búrková oblasť.

 

Z miniokienka nášho minilietadla som počas nočného letu mohol vidieť mnoho maxibleskov. Bolo to fascinujúce a strašidelné zároveň, no všetci naokolo boli pokojní, tak som zachoval pokoj aj ja. Na letisku v Norfolku na nás čakal Jerry, ktorý bol to leto naším sprievodcom a hlavne dobrým priateľom, ktorým ostal až do dnes. Nasadli sme do jeho starého Forda, Jerry zobral do rúk káble, naštartoval a vydal sa s nami na Cape Hatteras, dlhý ostrovný pás, tiahnúci sa pozdĺž východného pobrežia USA. Bol 10. jún 2009, jasná obloha bola obsypaná hviezdami a cez otvorené okná prúdil do starého Forda horúci vzduch nasiaknutý vôňou oceánu. Sediac na zadnom sedadle som si uvedomil, ako veľmi som unavený, no ani tento fakt mi nezabránil tešiť sa na všetko, čo malo nasledovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?